V sobotu, 11. októbra 2014 sa v Kňazskom seminári svätého Františka Xaverského v Banskej Bystrici – Badíne konala duchovná obnova, ktorá bola niečím výnimočná. Práve v tom, že k predstaveným a bohoslovcom zavítal páter Aquinas Juraj Gabura OP, z kláštora bratov dominikánov vo Zvolene. Návšteva bola veľmi vzácna aj v tom, že v januári nadchádzajúceho roku sa, ak mu Pán dá zdravia a požehnania, dožíva krásneho životného jubilea – sto rokov.

     Páter Aquinas sa vo svojom životnom svedectve zameral predovšetkým na pôsobenie Ducha Svätého v jeho povolaní kňaza a rehoľníka, vernosť Kristovi a vďaku za nezaslúženú milosť a nesmiernu lásku, ktorú mu Pán počas toľkých rokov stále preukazuje.

     Páter sa narodil v Dolnom Kubíne v roku 1915, ľudovú školu navštevoval v Kraľovanoch. Neskôr žil u krstného otca na fare v Námestove, tu prežil celé svoje detstvo a navštevoval miestnu meštiansku školu. Prvou inšpiráciou ku kňazskému povolaniu sa mu dostalo, keď mal desať rokov – totiž, jeho krstný otec bol farárom v Námestove. Gymnázium absolvoval v Nitre, kde býval na biskupskom internáte. Tu sa o študentov starali rehoľné sestry Vincentky. Aj počas dvoch rokov prežitých v Nitre si páter utvrdzoval svoje povolanie ku kňazstvu. Následne sa pre ťažké podmienky rodina presťahovala do Bratislavy, kde pokračoval ďalšie dva roky v štúdiu na gymnáziu. Tu navštevoval františkánsky kostol, kde miništroval a aj týmto si naďalej prehlboval svoje povolanie. Po dvanástich rokoch začal pociťovať túžbu vstúpiť do dominikánskej rehole. Nakoniec Pán dal, že vstúpil a neskôr, po maturite sa dostal do noviciátu v Olomouci. Tu prežil sedem rokov formácie v tichu a kontemplácii a nadobudol základy rehoľného života. V roku 1939 bol vysvätený za kňaza. Niekoľko rokov pôsobil ako kurant u svätej Anny v Trenčíne s pastoračnými povinnosťami.

     V roku 1950, keď sa rušili kláštory, bol nútený prejsť do ilegality Žil vo veľmi ťažkých podmienkach, skrýval sa u svojich známych. Keď zistil, že jeho dobrodinci sú vypočúvaní a väznení, sám sa prihlásil na polícii. Bol odsúdený na doživotie za „vlastizradnú činnosť.“ Ako verný syn sv. Dominika sa celkom odovzdal do Božích rúk. Pred ním vtedy stála jedna jediná otázka „Pane, čo ďalej...?“ Neskôr bol preložený do Ilavy, potom prevezený do Valdíc v Čechách, kde stretol mnoho kňazov a rehoľníkov, ktorí boli tiež väzňami. Po dvoch rokoch bol presunutý do Leopoldova, kde zažil telesné utrpenie. Ale nikdy nezabúdal na trpiaceho Spasiteľa, s ktorým sa neustále spájal a odovzdával sa mu. Aj sväté omše mohol slúžiť len v úplnej skrytosti a nemal dovolený ani breviár. Pán dal, že po ôsmich rokoch väznenia bola vyhlásená amnestia a v zozname prepustených sa nachádzal aj on. Situácia bola však naďalej ťažká, kláštory boli zlikvidované a on pracoval ako robotník v Bratislave. Sväté omše mohol slúžiť len v súkromí vo svojom byte. Počas nastávajúcich rokov pripravoval novicov a praktizoval tajný apoštolát. Po roku 1989 nastalo uvoľnenie a obnovenie kláštorov.

     Na záver svojho príhovoru páter Aquinas povzbudil všetkých, aby si chránili a vážili svoje povolanie, ktoré získali ako nezaslúženú milosť a prejav nekonečného milosrdenstva od Pána. Dôležité je celkom sa odovzdať do Pánovej vôle a plniť ju. Pre každého kňaza by mala byť svätá omša vrcholom dňa a milovaným, predrahým pokladom svätej omše – Kristus má byť centrom celého života.

     Chvíle, ktoré všetci bohoslovci prežívali, boli veľmi dojímavé. S vďačnosťou Pánu Bohu a prísľubom modlitby sa páter Aquinas rozlúčil a odišiel do kláštorného ticha svojej rehole.

Patrik Špánik

foto: Michal Martinka